reklama

Zmysel života

Niekedy, keď mám medzi aktivitami pre hostí čas, sa skryjem za palmu, alebo krík a pozorujem záhradníkov, ktorý sa starajú o hotelový areál ománskeho Crowne Plaza v Salalahu. Armáda ľudí oblečená do zelených montérok s veľkými bielymi písmenami OIG prisťahovaná z Indie a Pakistanu. Všetci pozerajú do zeme, nikto nehovorí anglicky. Fascinuje ma sledovať ich prácu. Od rána do večera sa motajú po trávnikoch a tvária sa, že pracujú. Prvý hrabe tri hodiny lístie pod jedným stromom, ďalší hodinu drží hadicu a úzkym cícerkom vody polieva meter štvorcový golfového trávnika, tretí už piatky krát prechádza na motorovej kosačke malý trávnik pred reštauráciou skášajúc od predvčera vyrastený pol milimeter trávy, skupina siedmych mĺkvych duší vysádza trávové trsy do holého miestečka na trávniku. Produktivita ich práce je pre mňa sporná. Pravdou však je, že za ich prácu 6 dní do týždňa po 8 hodín denne dostávajú 110 Eur. Ja by som sa za to tiež asi nepretrhol. Ale možno je tá výplata taká malá, lebo ešte splácajú letenku do Ománu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Areál hotela Crowne Plaza, Salalah, Omán
Areál hotela Crowne Plaza, Salalah, Omán (zdroj: Maroš Markovič)

Premýšľam o živote, ktorý vedú. Stovky kilometrov od domova a rodín sa tlačia v jedenej prepchatej ubytovni na kraji mesta, živoria zo svojej biednej výplaty, z ktorej veľkú časť posielajú ženám a deťom v ich rodnom meste kdesi na druhom brehu oceánu. Vo voľnom čase čupia na v skupinkách ulici a pozorujú čo sa deje. Deň za dňom, týždeň za týždňom, rok za rokom. Aký je zmysel ich života? Prežiť? Alebo zarobiť aspoň toľko, aby ich rodina kdesi v Indii prežila, s malým ohľadom na to, ako sa žije im v porovnaní s ich príbuznými doma? Čo im bráni v tom, aby si jedného dňa nepovedali, že už stačí? Že to nemá význam? Neviem. Možno je ich zmyslom života naozaj len prežiť a zachovať rod. Všetky veci nad tým sú ako nedosiahnuteľné hviezdy, ktoré vidia každý večer nad svojimi hlavami. Život ohlodaný až na samú kosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A čo ďalší? Čo čašníci, barmani či upratovači? Indovia, Libanonci, Egypťania a zopár potomkov bývalých otrokov ománskych šejkov. Pracujú na 12 hodinové zmeny, 6 dní do týždňa sa snažia nesklamať, lebo na ich miesto čaká 10 ďalších ľudí. Možnosť postúpiť je mizerná a plat okolo 400 eur mesačne. Niektorí z nich majú rodiny tu, ale väčšina je v Ománe sama. Bývajú po dvoch či troch v bungalovoch pri hoteli a mnoho z nich posiela peniaze príbuzným. Vo voľných dňoch sa snažia dospať zameškané a oddýchnuť si v očakávaní ďalšieho pracovného týždňa. Cez voľný deň hrajú na asfaltovom parkovisku pred ubytovňami kriket a volejbal, večer sa opijú na diskotéke v bare konkurenčného hotela predávajúceho alkohol za astronomické sumy. Raz za rok si vyberú všetkých 20 dní dovolenky a letia domov, za príbuznými v ich rodnej krajine.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aký je zmysel ich života? Načo zarábajú peniaze a drú sa každý deň do úmoru? Aby ich dali na alkohol a letenku? Stačí to na to, aby mali dobrý pocit zo života? Podľa toho ako sa tvária ani nie. Takže čo? Opäť je to len o prežití za zachovaní rodu, keď na nič iné nezostáva čas ani peniaze?

Myslím na to či sa máme lepšie my na Slovensku. Pracujeme vo firmách často krát viac ako 8 hodín denne, 5 dní v týždni sa snažíme nesklamať a zarobiť čo najviac, aby sme si mohli po zaplatení hypotéky kúpiť drahú novú voňavky, nové šaty, desiate značkové topánky, najnovší mobilný telefón s funkciami, ktoré máme len na to, aby sme sa nimi pochválili, televízor s väčšou uhlopriečkou, fľašku whisky aspoň o rok staršiu ako bola tá minule. Aby sme si mohli kúpiť ilúziu, že sme šťastní a máme sa lepšie ako tí chudáci natlačení v jednej ubytovni kdesi v Ománe. Pre toto sa toľko snažíme? Pre toto sme ochotní robiť prácu čo nás nebaví?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Samozrejme generalizujem. Nie všetci majú prebytok peňazí, nie všetci si kúpia najnovší telefón a nie všetci majú prácu čo ich nebaví. Ale všetci sa o niečo snažíme. Niekto prežiť, niekto zarobiť viac, niekto urobiť kariéru a niekto mať moc. Nejde len o prežitie v tom pravom slova zmysle a aj to zachovávanie rodu je čím viac tým spornejšie. Tak o čo nám ide?

Keď som na jeseň 2003 odchádzal z pozície asistenta personálneho manažéra jedného slovenského veľkého obchodného reťazca s elektronikou a nechal som sa preradiť na pozíciu predavača, zavolal si ma riaditeľ predaja a pýtal sa ma prečo robím takýto krok, keď moja perspektíva na personálnom oddelení je viac než dobrá. Snažil som sa mu vysvetliť, že nemám pocit, že tá práca má pre mňa zmysel, že ma niečím obohacuje a napĺňa. Pýtal sa ma, čo je teda mojím životným cieľom a ja som mu nevedel povedať. Zdalo sa, že tá odpoveď potvrdila jeho názor, lebo mi položil filozofickú otázku: „A nemal by človek vo veku 26 rokov vedieť čo je cieľom jeho života?". Zdalo sa, že on tú svoju odpoveď našiel niekde vo svojej kariére a budovaní niečoho čo ho možno aj prežije. Ale ja som nevedel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odvtedy prešlo 7 rokov a ja si na tú jeho otázku často spomeniem. A dodnes na ňu neviem odpovedať. Zatiaľ som len zistil čo tým mojím cieľom určite nie je. Kariéra, zodpovednosť, moc, majetok, peniaze, sex, rodina. Pri najlepšom sú to nejaké barličky na ceste k odpovedi, ak vôbec. Mám taký dojem, že najbližšie k odpovedi sa dostávam pri viere v nesmrteľnosť duše a jej učení sa, chápaní sveta a seba samého. Z toho asi pramenia moje sny a môj pohľad na svet. Nie je to presné, ale je to najbližšie. Možno raz vylúčim aj to a odpoveď na tú otázku budem hľadať ďalej. Zatiaľ však hľadám ďalej, snažím sa cestovať a spoznávať svet, ľudí a kultúry, snažím sa nahliadať do seba a pochopiť prečo sa správam tak ako sa správam, snažím sa robiť veci, ktoré ma niekam posúvajú. Neláka ma byť zodpovedný za pracovné projekty, tráviť veľa času v práci, hľadať dievčatá na jednu noc, nechcem rozhodovať o osudoch ľudí či vecí, nepotrebujem si kupovať si zbytočné nové veci a s tým zakladaním rodiny to je tak na ďalší článok.

Kráčam po jednej z mnohých ciest v parku. Cez stromy a húštiny vidím ľudí na ostatných cestičkách. Páni v oblekoch od Armaniho s diplomatkami v rukách sa ponáhľajúcich sa na ďalší míting a nestačia si ani všimnúť stromy okolo seba. Mamičky s kočíkmi okrikujú svoje deti a v zápale starostí o deti premýšľajú či by predsa len nebolo lepšie byť doma, kde im to neposedné dieťa nikam neodbehne. Tínedžeri v značkových džínsach posedávajú na lavičkách so slúchadlami na ušiach a klapkami na očiach a tóny diskotéky im spoľahlivo prehlušujú vtáčí spev. Zdá sa, že park vnímajú naplno len niektorí návštevníci. Malé dieťa, čo zblízka skúma kôru stromu, zamilovaný párik ležiaci na lúke či dôchodca, ktorý už väčšinu ciest v parku už prešiel a teraz vie, ktorou sa pustiť.

Ktovie, možno sa v parku s názvom Život na niektorej z ciest stretneme.

Maroš Markovič

Maroš Markovič

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Fotograf ignorujúci absenciu talentu. Občan ignorujúci existenciu televízoru. Zoznam autorových rubrík:  CestovanieSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu